Koncom roku 2010, za vlády Ivety Radičovej, bol prijatý zákon, vďaka ktorému vznikol Centrálny register zmlúv (v skratke CRZ). Vďaka tomuto registru dnes ako občania (relatívne) presne vieme, koľko a za čo míňajú štátne organizácie peniaze. Po 15-tich rokoch je to zároveň dobrá príležitosť pripomenúť si, koľko sa preinvestovalo do našich diaľnic. Čo sa teda dá zistiť?
Pohľad na všetky väčšie zmluvy o dielo uzavreté Národnou diaľničnou spoločnosťou za ostatných 15 rokov dokáže dať zaujímavý obraz o investičnej aktivite. Okrem zamyslenia sa nad tým, či boli tieto zdroje vynaložené zmysluplne, si ako krajina môžeme zrevidovať očakávania do budúcnosti.
Čo všetko sa postavilo a koľko to stálo
Prvým krokom je zobrazenie všetkých úsekov zazmluvnených od roku 2009 v nominálnych hodnotách. Celkovo ich je 24.
Medzi rokmi 2010 a 2025 sa odovzdalo 196 kilometrov nových diaľnic a rýchlostných ciest. Spolu rozostavanými to je 224 km, vo výstavbe sú napríklad obchvat Prešova II, obchvat Ružomberka (D1 Hubová-Ivachnová) alebo križovatka D1-D4. Po nasčítaní odovzdaných aj neodovzdaných kilometrov vychádza tempo výstavby v priemere medzi 13-15 km ročne.
Za ostatných 15 rokov sa nominálne preinvestovalo 4.7 miliardy eur (bez DPH), čo dáva rýchlosť investovania 316 mil. eur ročne.
V konštantných cenách upravených o infláciu (ktorá za 15 rokov pri stavebných prácach dosiahla 70-80%) vychádza celková výška investícií na 7.5 miliardy eur, a rýchlosť investovania je 500 mil. eur ročne.
Neistotou sú výdavky na obchvat Ružomberka, ktoré z pôvodne zazmluvnených 227 mil. eur narástli na zatiaľ neznámu čiastku. Podľa rôznych odhadov (pozri napr. harmonogram ministerstva dopravy) môže ísť až o trojnásobok alebo 500 mil. eur navyše oproti čiastke uvedenej v CRZ. V takom prípade sme až na 5.2 miliarde.
Práve týchto 500 miliónov ročne je hodnota, s ktorou treba realisticky počítať do budúcnosti. Je zaujímavé, že ministerský harmonogram pre výstavbu nových ciest (dostupný tu) predpokladá s výdavkami viac ako dve miliardy eur ročne, a to už od budúceho roka. Odkiaľ sa tieto peniaze zoberú však občanom nikdy nebolo vysvetlené.
Ako chceme stavať ďalej
Finančná história nám jednoznačne hovorí, že ak sa niečo nezmení, ako krajina budeme v priemere dostávať len 15 km diaľnic ročne. To znamená, že na R4 po Poľsko, D1 po Ukrajinu a dokončenie D1 na severe si počkáme 10 rokov. Aj to samozrejme len v prípade, že všetko pôjde dobre a neskončí to fraškou ako Višňové alebo obchvat Ružomberka.
Ak chceme diaľnice skôr, neudeje sa to samé od seba. Možnosti na vyriešenie problému pomalej stavby sú v podstate vždy len dve: nižšie ceny za každý kilometer, alebo vyšší investičný rozpočet. Druhá možnosť je pri natiahnutom štátnom rozpočte prakticky nereálna a automaticky znamená, že niekde inde sa ako krajina budeme musieť uskromniť. Zostáva tak efektívne len zlacnenie každého kilometra.
Rýchlosť stavby 15 km ročne je každopádne veľmi nízke číslo. Na porovnanie, Česko je ostatné štyri roky schopné stavať 53 km ročne ročne a do roku 2032 počíta s otváraním nových úsekov rýchlosťou až 59 km/rok.
Centrálny register zmlúv nám nastavuje kruté zrkladlo histórie. Ak niekto sľúbi 100 alebo 200 kilometrov za najbližšie 4 roky, treba ho konfrontovať s históriou a pýtať sa, kde na to chce vziať.
