Predstavitelia strany Právo na pravdu Zoroslava Kollára predstavili projekt takzvanej Dunajskej vodnej električky. Podľa ich predstáv by pravidelná lodná doprava spájala Bratislavu s Devínom, Hainburgom, Čunovom, Hamuliakovom či Gabčíkovom a stala by sa súčasťou Integrovaného dopravného systému Bratislavského kraja.
Nápad, ktorý bol prezentovaný ako „skutočné riešenie dopravy“ je v skutočnosti ešte menej ako marketingový ťah.
V prvom rade treba povedať, že o zavedení akéhokoľvek nového dopravného prostriedku do priestoru integrovaného dopravného systému nerozhodujú politické slogany ani predvolebné tlačové konferencie. Rozhoduje objednávateľ dopravy na základe odborných dát, dopravných modelov, ekonomických analýz, prevádzkových možností a reálnych potrieb cestujúcich.
Nápad vodnej električky pritom vôbec nie je nový. Bratislava podobnú diskusiu absolvovala už pred viac ako desiatimi rokmi pri projekte Dunajbus. Aj vtedy sa hovorilo o pravidelnej lodnej doprave ako alternatíve k cestám a železnici. Výsledkom odborných analýz však bolo jednoznačné zistenie, že ekonomická aj prevádzková efektívnosť takéhoto riešenia je veľmi problematická.
Navyše, odvtedy sa dopravná situácia v regióne výrazne zmenila. Po otvorení rýchlostnej cesty R7 sa zásadne zlepšila dostupnosť juhovýchodnej časti kraja. Práve smer z Podunajska, ktorý býva pri podobných projektoch najčastejšie spomínaný, dnes už nepatrí medzi najkritickejšie dopravné koridory regiónu.
Ak by mala vodná doprava slúžiť ako každodenný dopravný prostriedok, treba sa pozrieť aj na praktickú stránku veci. Už pri projekte Dunajbus sa cena jednosmerného lístka pohybovala okolo piatich eur. V dnešných cenách by to znamenalo minimálne približne sedem eur za jednu cestu. Možno aj viac. Plavba proti prúdu Dunaja by pritom trvala približne 45 minút, čo by bolo v porovnaní so súčasnou autobusovou dopravou časovo aj cenovo nekonkurencieschopné. Pri zohľadnení investičných, prevádzkových a personálnych nákladov je preto otázne, koľko ľudí by takúto službu využívalo na každodenné dochádzanie do práce alebo do školy.
Rovnako dôležité je uvedomiť si, že Bratislavský kraj nie je len územie pri Dunaji. Drvivá väčšina obyvateľov regiónu žije mimo jeho bezprostredného dosahu. Pre obyvateľov Pezinka, Modry, Senca, Malaciek, Stupavy, Lozorna či Záhoria by vodná električka neznamenala prakticky žiadne zlepšenie každodennej mobility.
Ak dnes hovoríme o najväčších dopravných problémoch kraja, tie sa sústreďujú predovšetkým na vstupoch do Bratislavy zo Záhoria a z malokarpatského regiónu. Tam chýbajú kapacitné železničné spojenia, prestupné terminály, záchytné parkoviská, preferencia verejnej dopravy a kvalitné prestupné väzby. Práve tam by mali smerovať verejné investície.
Najväčším problémom návrhu strany Právo na pravdu je však jeho úplné odtrhnutie od dopravnej reality. Kým celý svet investuje do posilňovania železnice, budovania prestupných terminálov a zrýchľovania verejnej dopravy na najvyťaženejších koridoroch, na Slovensku opäť počúvame predvolebný príbeh o zázračnom dopravnom riešení, ktoré má vyriešiť zápchy bez toho, aby riešilo skutočné príčiny problémov.
Vodná električka môže byť zaujímavým turistickým produktom. Môže prilákať návštevníkov do Devína, Danubiany alebo Gabčíkova. Môže rozšíriť ponuku voľnočasovej dopravy na Dunaji. V tom nie je nič zlé. Predávať ju však ako systémové riešenie dopravných problémov Bratislavského kraja je buď prejav neznalosti fungovania verejnej dopravy, alebo vedomé zavádzanie voličov.
Ak chceme ľuďom skutočne pomôcť pri každodennom dochádzaní, potrebujeme investovať do posilňovania autobusových a vlakových liniek, lepšej integrácie verejnej dopravy, budovania prestupných terminálov, preferencie MHD a riešenia problémov tam, kde ich obyvatelia pociťujú najviac.
Bratislavský kraj nepotrebuje ďalší predvolebný dopravný experiment. Potrebuje pokračovať v budovaní funkčného systému verejnej dopravy založeného na dátach, odbornosti a reálnych potrebách cestujúcich.
