Veľa som o tejto zrušenej železničnej trati čítal a jej príbeh ma veľmi zaujal. Keďže sme tohtoročnú letnú dovolenku trávili na Orave, s Riškom sme si povedali, že si aspoň časť tejto trasy prejdeme osobne. Dnes už nie vlakom, ale na bicykloch.
A bola to výborná voľba. Trasa vedie nádhernou krajinou Oravy a poľského Podhalia, takmer neustále ponúka výhľady na Tatry a popri ceste dodnes pripomína časy, keď tadiaľto namiesto cyklistov prechádzali osobné aj nákladné vlaky.
História trate
Železnica z Trstenej do Suchej Hory bola otvorená 21. decembra 1899 ako pokračovanie Oravskej miestnej železnice z Kraľovian. Nebola však konečným riešením. O päť rokov neskôr, v roku 1904, bol dokončený aj úsek zo Suchej Hory cez Podczerwone do Noweho Targu. Orava tak získala priame železničné spojenie s poľským Podhalím.
V časoch Rakúsko-Uhorska išlo o vnútroštátnu železnicu, ktorá mala pre región praktický aj hospodársky význam. Vozilo sa po nej drevo, dobytok či rašelina, no predovšetkým ľudia. Obyvatelia okolitých obcí využívali vlaky pri cestách za prácou, obchodom alebo na trhy do Noweho Targu.
Po prvej svetovej vojne sa však pomery zásadne zmenili. Rozpadom Rakúsko-Uhorska vznikla nová štátna hranica a z dovtedy vnútroštátnej železnice sa stala medzinárodná trať. Suchá Hora sa zmenila na pohraničnú stanicu. Ďalšiu komplikovanú kapitolu priniesli územné zmeny na konci 30. rokov a následne druhá svetová vojna.
Vojnové udalosti poškodili aj samotnú železničnú infraštruktúru, predovšetkým mosty. Po roku 1945 sa už pravidelnú osobnú dopravu medzi slovenskou a poľskou stranou nepodarilo obnoviť.
Vlaky tu jazdili ešte desaťročia
Koniec cezhraničného spojenia však ešte neznamenal koniec železnice. Na slovenskej strane zostal v prevádzke úsek Trstená – Suchá Hora. Regionálne vlaky tadiaľ premávali ešte viac ako štvrťstoročie. Postupne však význam lokálnej trate klesal a dopravu preberali cesty a autobusy.
Posledný osobný vlak prešiel medzi Trstenou a Suchou Horou 22. septembra 1971. Definitívny administratívny koniec prišiel 1. januára 1975, keď bola trať oficiálne zrušená.
Koľajnice pritom nezmizli okamžite. Na opustenom telese zostávali ešte roky a železničný zvršok bol definitívne odstránený až koncom 80. rokov. Koľaje dnes končia v Trstenej, kam stále vedie železničná trať z Kraľovian.
Na poľskej strane mala železnica o niečo dlhší život. Úsek smerom z Noweho Targu do Podczerwoneho slúžil vnútroštátnej doprave a osobné vlaky tu jazdili až do roku 1981. Neskôr bola doprava zastavená a začiatkom 90. rokov zmizli aj koľajnice.
Zo železnice jedna z najkrajších cyklotrás
Po desaťročiach bez vlakov dostala stará trať nový život. V rokoch 2014 až 2015 bolo jej teleso prebudované na asfaltovú cyklotrasu, ktorá sa stala súčasťou medzinárodného projektu Historicko-prírodno-kultúrna cesta okolo Tatier.
Z Trstenej až do Noweho Targu je to približne 36 kilometrov, pričom slovenská časť má 15 kilometrov.
Práve železničný pôvod robí túto cyklotrasu výnimočne príjemnou. Vlaky totiž nedokážu prekonávať prudké stúpania, a preto boli železničné trate vedené krajinou s čo najmiernejším sklonom. A to, čo bolo kedysi nevyhnutnosťou pre parné a neskôr motorové vlaky, je dnes obrovskou výhodou pre cyklistov.
Stúpania a klesania sú väčšinou len pozvoľné. Trasa preto nie je určená iba pre športovcov. Bez problémov ju zvládnu rodiny s deťmi, rekreační cyklisti a na vhodných úsekoch aj korčuliari.
Železnicu tu stále cítiť
Koľaje už na trase nenájdete, ale stačí sa pozorne pozerať a jej minulosť objavujete prakticky na každom kilometri.
Cyklotrasa kopíruje pôvodné železničné násypy a zárezy. Zachovali sa staré priepusty, kamenné časti mostných objektov, bývalé stanice a ďalšie drobné technické pamiatky. Na viacerých miestach je stále veľmi dobre čitateľné, že dnešná asfaltová cesta nevznikla ako cyklotrasa, ale ako železnica.
Práve to ma na nej bavilo asi najviac. Človek nejde iba krásnou krajinou, ale zároveň doslova po stopách histórie. Kedysi tu bolo počuť parné rušne, rachot kolies a píšťalku výpravcu. Dnes tadiaľ prechádzajú bicykle. Aj korčuliari.
A tie výhľady…
Samostatnou kapitolou je krajina.
Trasa vedie cez otvorené lúky, popri lesoch a dedinách a postupne sa pred vami otvárajú panorámy Tatier. Čím bližšie ste k slovensko-poľskej hranici a Podhaliu, tým výraznejšie hory dominujú horizontu.
Je to jeden z tých výletov, pri ktorých sa oplatí nikam neponáhľať. Zastaviť sa pri starej stanici, pozrieť si niekdajší železničný priepust, prečítať informačnú tabuľu alebo jednoducho zosadnúť z bicykla a chvíľu sa pozerať na Tatry.
Sedemročný Riško trasu zvládal výborne a bolo vidieť, že ho baví nielen samotná jazda. Zaujímali ho mosty, bývalé zastávky a všetky pozostatky železnice, ktoré sme cestou objavovali. A presne pri takýchto výletoch sa dá história vysvetliť oveľa lepšie ako z knihy. Stojíte priamo na mieste a môžete si predstaviť, ako tadiaľ pred desiatkami rokov prichádzal vlak.
Hranica, ktorú dnes takmer nezbadáte
Zaujímavý je aj samotný prechod zo Slovenska do Poľska.
Miesto, ktoré kedysi oddeľovalo dve železničné správy a kde sa riešili hranice, kontroly a medzinárodná prevádzka, dnes na bicykli prejdete takmer bez povšimnutia. Nachádza sa tam odpočívadlo a hraničný kameň.
Aj to je krásny symbol toho, ako sa za jedno storočie dokáže zmeniť význam dopravnej stavby.
Železnica, ktorá vznikla ešte za Rakúsko-Uhorska, bola neskôr rozdelená štátnou hranicou, prežila dve svetové vojny, postupne stratila dopravu a napokon jej vytrhali koľajnice. O niekoľko desaťročí sa však jej trasa opäť spojila – tentoraz ako medzinárodná cesta pre cyklistov.
Stará železnica žije ďalej
Príbeh trate Trstená – Suchá Hora – Nowy Targ je pekným príkladom toho, ako možno dať zaniknutej dopravnej infraštruktúre nový zmysel.
Nemuselo sa budovať úplne nové teleso cez krajinu. Využil sa koridor, ktorý tu vytvorili naši predkovia pred viac ako sto rokmi. Vďaka tomu vznikla bezpečná, komfortná a krajinársky nádherná cyklotrasa spájajúca Slovensko s Poľskom.
Tam, kde kedysi cestovali ľudia vlakom za prácou či na trhy do Noweho Targu, dnes jazdia rodiny, výletníci a cykloturisti.
A hoci koľajnice dávno zmizli, stará železnica vlastne žije ďalej. Len v úplne inej podobe.
Foto: Michal Feik
